Už na univerzite som si všimla niečoho, čo na mojej alma mater v Brne rozhodne bežným úkazom nie je. Tehuľky. Na každom rohu a v mojom veku. Bolo to zvláštne. Našla som si k tomu mnoho vysvetlení, no rozhodne za ne neručím. Keď sa na to pozriem zo svojho pohľadu, tak to vidím nasledovne:
Mám 23, som v biologickom rozpuku a všeobecne s privretím očí nad všetkou zodpovednosťou by mi vlastne nevadilo mať dieťa. Po otvorení očí vidím však to, že mu nemám čo dať, že mám dlhy, bývam v podnájme s tromi ďalšími ľuďmi a nechcem otravovať svojich rodičov. Že škola mi v takejto situácii veľmi v ústrety nevyjde a že jednoducho to nie je dobrý nápad. A tak musím počkať, keď môj všeobecný biologický rozpuk pominie, možno príde ten finančný, ja budem stará a moja panva neschopná a potom budem môcť porodiť dieťa na tento svet.
Fíni to majú inak. Fíni majú finančnú podporu počas štúdií (keď mi to vysvetľovali, tak to nazvali niečo ako pomoc v štúdiu. Neviem, čo to je, ako štipendium mi to neprišlo, jednoznačne to však nemá problém dosiahnuť výšku 500e/mes.), školu, ktorá vychádza v ústrety a niečo, čo u nás už naozaj bežné nie je. To niečo som spoznala neskôr.
S Paulom sme sa rozhodli vyraziť z Rovaniemi, nášho krásne funkcionalistického prechodného bydliska, do Tampere, v strednom Fínsku. Boli sme koncertuchtiví, peňazínemaví a spoznávania-ľudí-túžiaci, takže napriek faktu, že apríl je na polárnom kruhu zimným mesiacom, sme sa postavili na krajnicu a vydali sa stopom.
Veľká Noc je v tejto severnej oblasti zvláštnym obdobím. Okrem toho, že nikde niet narcisov a snežienok, tak je to obdobie, keď mladí fínski oteckovia nasadnú do áut a vydajú sa na cestu naprieč Fínskom, aby k sebe zobrali svoje deti na prázdniny. Prišla som na to jednoducho. Moja fínčina rozhodne nie je excelentná, nazvala by som ju skôr chabou, ale vzhľadom na to, že sme sa väčšinou viezli s ľuďmi, ktorým angličtina lámala jazyk viac ako mne fínčina, tak som ju musela vytasiť. A tak sa začali odohrávať nejaké takéto rozhovory.
„Hm, my ideme do Tampere. Hm." („hm" je takzvané fínske hm. Vyjadruje zvuk zamyslenia sa, odobrenia nápadu, ocenenia zaujímavosti otázky, poprípade sa dá preložiť aj ako jednoduché prepínam vo vysielačke)
„Máme tam kamaráta (to nie je pravda, mali sme tam vybavené ubytovanie cez couchsurfing, to som však skutočne nebola schopná povedať). Ale predtým sa zastavíme v Jyväskylä. Kam ideš ty?"
„Hm. Ja idem asi tak 30 km pred Jyväskylä. Ale počkaj!"
Mládenec, približne v mojom veku, vytiahne telefón a začne telefonovať. Po 5 minútach zloží a začne mi niečo siahodlho a obšírne vysvetľovať, z čoho pochopím, že nás teda niekam zavezie a on sa tam niekde stretáva so svojou bývalou ženou a dvomi deťmi, ktoré naskočia k nemu do auta, lebo ich berie domov na sviatky a my naskočíme do auta k jeho bývalej žene.
A nebol jediný. Takýchto mladých rozvedených oteckov na cestách sme stopli troch. Zarazilo ma to a dlho som nad tým rozmýšľala. Ako je možné, že v tejto krajine sú ľudia v mojom veku už po rozvode a majú dve deti? Jedna takáto mamička obývala síce byt pod Paulom, ale brala som ju ako výnimku.
Odpoveď sa mi načrtla v Tampere. Bývali sme u veľmi sympatickej saxofonistky s krásnym menom Maija. Spolu so svojím priateľom obývali dvojizbový byt neďaleko centra. Mala 21. Spýtala som sa jej, ako dlho sú spolu. Vravela, že rok. Spýtala som sa jej, ako dlho spolu bývajú. Vravela, že rok. Vytvorila sa mi vráska na čele a ona nás vzala na návštevu k svojim kamarátom.
Bol to párik, mladšieho veku než Maija, kratšieho vzťahu, obývali trojizbový byt v centre. Počas varenia večere som nepovedala ani slovo, keď sme však začali večerať a oni začali spomínať svojich bývalých priateľov, s ktorými žili, tak mi nedalo. Musela som sa opýtať.
„Prosím vás, tu je normálne, že sa tak rýchlo nasťahujete so svojím partnerom?"
„Hm. Áno."
V hlase bol taký ten tón, ktorý chcel uzavrieť debatu, ale ja som už raz začala a naozaj som bola zvedavá.
„Pretože u nás... u nás to jednoducho tak nejde. U nás sa pár spolu nasťahuje, až keď to je naozaj vážne. Veď preboha, ako to riešite, keď sa rozídete?"
„Normálne, každý si nájde iný podnájom."
(ach, aké elegantné riešenie! Tak jednoduché, len siahnuť na svoj účet a presťahovať sa niekam inam, bez zbytočných naťahovaní sa.)
So slovami iný kraj iný mrav sme uzavreli debatu na túto tému.
A ja som si z nej vyvodila záver po svojom. Fíni vďaka podpore v štúdiu síce majú určitým spôsobom jednoduchý partnerský život v mladom veku, byt sami pre seba pre siahodlhé orgie, uľahčené zakladanie rodín, ale možno to skončí v tom, že si zrazu v 25ke uvedomia, že si vybrali zle a potom sú na Veľkú Noc fínske cesty plné rozvedených mladých oteckov, ktorí naprieč Fínskom cestujú po svoje deti.
A možno to bola len tá vzorka, ktorú som stretla.