Moje mestá II. - Bergen

Autor: Romana Dériková | 22.10.2012 o 17:28 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  897x

Bergen, mesto, kam sme mali prísť skôr a stráviť tam omnoho menej času než sme sa nakoniec rozhodli. Mesto, ktoré nás svojou atmosférou prinútilo tam ostať a dať mu prednosť pred dlhými dňami nad fjordami, na ktoré sme sa tak veľmi tešili. Mesto, o ktorom rada hovorím, že je silnopocitové.

Áno, silnopocitové. Iné ani nemohlo byť. Boli sme v polovici našej stopovacej cesty po Škandinávii, mali sme za sebou Malmö (SWE), Göteborg (SWE), Lillestrom (NOR) a Oslo. Ale najmä sme za sebou mali tú najkrajšiu cestu, akú som kedy zažila. Cesta z Osla do Bergenu je čarovná. Neopísateľná je vlastne tiež správnou voľbou slova. Stopli sme Izraelčana, ktorý sa vozí po Európe a predáva obrazy. Tiež bol prvýkrát v Nórsku a tak sa konečne stalo, že sa nás nikto nepýtal, či sa nám páči nórska príroda. Bol s nami na rovnakej lodi. S vypleštenými očami a ústami plnými nadšených výkrikov zastavoval každých päť minút, aby sme mohli všetci spolu vybehnúť z auta, roztiahnuť ruky a poskakovať naokolo. Bola to snáď 8 hodinová jazda v absolútnej oťapenosti z tej úžasnosti, čo sa vôkol nás rozprestierala.

A potom sme prišli do Bergenu. Ubytovali nás štyria Poliaci. Ich chladnička sa pre mňa stala synonymom blaženosti. Poznáte také tie večery, keď sa nenápadne, schovávajúc sa pred vlastným svedomím, doplížite k chladničke, otvoríte ju, strašne rýchlo z nej uchmatnete kus klobásy, loknete si z piva a bežíte naspäť k činnej lenivosti? Tak tam, u nich, som sa doplížila k chladničke, vytiahla si pivo a uchmatla kus údeného lososa. Len tak, akoby sa nič nedialo Plná chladnička lososa.

Pretože Bergen, to je mesto rybárov. A tak sme sa aj my vybrali na ryby. S tým Nórom, ktorý má českých rodičov a manželku Slovenku a moja kamarátka ho pozná cez otcovho koňa deda brata alebo tak nejak.
Všetko, čo viem o chytaní rýb, je to, že by som to nemala robiť. Na Slovensku to dopadlo vždy tak, že som skončila topiaca (ležiaca spiaca). A v Nórsku? Na udici mi okrem rias, skál a tresky, ktorá dohromady merala päť centimetrov, takže sa nepočítala, skončilo vlastné rameno.
Ale to okolie! Tá modrá voda, skaliská vôkol, čerstvý vzduch, vôňa morskej vody a smaženej cibule v hotdogoch, ktoré som do seba tlačila. Tá radosť z toho, že sme tam boli, len tak ležali na brehu a tešili sa z krásneho dňa v Bergene. V meste, kde prší alebo sneží takmer každý deň a nám sa tam podarilo byť päť dní bez toho, aby čo i len padla kvapka.

Bergen. Jediné mesto, kde som sa rozplakala, keď som sa pozrela von oknom. Vstala som ráno, zaliala si kávu a pomaly kráčala k oknu. S ledva rozlepenými očami som do notebooku natrieskala Poor Leno, roztiahla žalúzie a začala slziť. Fjord, hory, drevené domčeky, lode, všetko zosobnenie mojich snov o Nórsku. A vlastne ešte viac.
A tak sme chceli vidieť všetko. Odignorovala som zápal močových ciest, ktorý po mne chcel všetko iné, len nie behanie mestom, a vybehli sme do ulíc. Na obedové meníčko, metalový koncert, len tak sa prechádzať hore dole ulicami a očami fotiť všetko, čo nám prišlo pod zrak. Do domu slovensko-česko-nórskej rodinky, kde si hlava rodiny zasadla k piánu a spustila jazzové štandarty, zatiaľ čo ja som sa vrtela v kuchyni a varila večeru. Obehať tie hory, ktoré vidíme z okna. Stratiť sa cestou „domov" a jednoducho iba tak byť a cítiť.

Je to mesto, ktoré sa mi stalo určitou križovatkou. Pri prechode z cestovania skrze spoznávanie ľudí, miest a zábavy k cestovaniu za spoznávaním seba. Pretože po Bergene nasledovali fjordy, nespútaná radosť, ktorá však nemala potrebu kričať a behať. Taká tá radosť, keď som len roztiahla ruky, zdvihla hlavu, zatvorila oči a naširoko sa usmievala. A už v Bergene som vedela, že teraz TO príde. Hoci už cestou do Bergenu na mňa Izraelčan, pomedzi rozhovory o Madonne, Sokratovi či kabale, kričal, že som TO už našla, ja som vedela, že musím ísť ďalej.
A v Bergene to všetko bolo dohromady zmiešané a my sme to cítili. V horách, keď sme sledovali západ slnka, v krčme na schodoch, keď sme usŕkavali z piva, keď som písala prácu do školy a pri tom neustále hypnotizovane pozorovala cez okno svet pod sebou. Pretože tam sme boli šťastné, hádali sme sa, strácali sme sa a potom nachádzali, spoznali sme ľudí, svoje hranice a to, že ich musíme potlačiť a dokonca som tam jedla kus veľryby!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTO

Zamestnanci pracujúci v Googli na roboaute: odišli sme, lebo nám platili príliš veľa

Ľudia z projektu Waymo si nechali vyplatiť obrovské prémie a prešli ku konkurencii.

EKONOMIKA

Ľudia ju zbierajú pri lese, jej pestovanie podporí štát

Štát chce podporiť ovocie, ktoré na Slovensku pestuje len zopár ľudí.

PRIMÁR

Experimentálna liečba zastavila sklerózu multiplex na päť rokov

Pomôcť môže transplantácia kmeňových buniek.


Už ste čítali?