"Mám džuge.": Ako ma deti učia cigánčine.

Autor: Romana Dériková | 30.5.2013 o 22:57 | Karma článku: 12,12 | Prečítané:  914x

Niekoľko týždňov dozadu som sa rozhodla dať sa na prevelice perspektívnu dráhu dobrovoľníka v sociálnych službách. Spočítala som si dva a dva, všetko to, čo mám rada, aká som a čo zvládnem, a teraz sa každý štvrtok ocitám tvárou v tvár malej skupine cigánčat (za všetku politickú nekorektnosť v pojmoch sa ospravedlňujem, ale mne sa slovo Róm fakt nepáči), ktoré sa "z rôznych dôvodov" nedostali do predškolských zariadení. A tak sa týždeň čo týždeň počujem vykrikovať mená ako Jennifer či Sofinka, sem tam utriem nejaký soplík, skladám puzzle, hrám pexeso a vymaľuvávam obrázky papagájov, či kreslím princezné.

Aby som veci uviedla na pravú mieru, nejedná sa o škôlku v priamom zmysle slova. Je to predškolský klub organizovaný rómskym strediskom Drom, ktoré je nízkoprahom. Klub funguje dve hodinny denne, 4 dni v týždni.

Keď som vošla prvýkrát, uvidela som 7 detí, každé z nich poslušne sedelo za stolčekom, ktoré boli v dvoch radoch postavené oproti sebe. Deti sa na mňa cerili a zvedavo si ma obzerali, ja som si medzi tým rýchlo spočítala tie so zrasteným obočím. Všetky sa mi poslušne predstavili, povedali mi, koľko majú rokov (a na prstoch ukázali úplne iné číslo) a keď im učiteľ oznámil, že ja som "paní učitelka Romana", tak netrvalo dlho a v klube sa rozmohol trend nadšene skandovať moje meno:
"Roma-NO! Roma-NO!"

Keď vojdem teraz, väčšinou sa jedno-dve dievčatká rozbehnú a s nadšeným úsmevom ma objímajú (nevynechávajúc obľúbené a nesmrteľné "Roma-NO!")

Detiská sú skvelé. Živelné, zvedavé, nadšené, maznavé, usmievavé a najmä spontánne. Vlastne z valnej časti sú všetkým tým, čo treba čomu tomu priučiť, aby dokázalo nejaký čas sedieť na zadku a venovať svoju pozornosť jednej aktivite. Zatiaľ čo sedím pri Maruške a snažím sa jej vysvetliť, že ak chce nakresliť princeznú, tak jej musí nakresliť hlavu, ruky, nohy a hlavne pekné šaty (a ona medzi tým kreslí jednu špirálu za druhou a nechápe, prečo tam nevychádzajú oči a korunka), tak Kačenka "ilegálne" lezie po rebrinách (a to si má vyfarbovať Shreka), Sofinka hundre, že ju ako fakt toto nebaví a chce sa hrať na ryby a Martínek je nešťastný z toho, že on už dávno všetko zvládol a musí sa pozerať na svoju rozjašenú sestru, ktorá ešte ani jednu kocku nepoložila tam, kam má.

Po prvej hodine "trápenia sa" sa deti postupne nastúpia k umývadlu, poumývajú si ruky, vytiahnu svačinu, zasadnú k svojmu stolčeku a poslušne ju zjedia. Ak niekto nemá, podelia sa. Potom utrú stoly po sebe a jašenica sa môže znova začať.

A tak aj dnes. Aj ja si rozbalím svoju desiatu, očkom hádžem po deťoch, či im netečú sople a nehádžu šunky po zemi a zrazu si všimnem, že na mňa pleští oči Maruška.

"Mám džuge," oznamuje mi indiferentným tónom a prežúva pri tom spokojne cereálnu tyčinku.
"Copak máš Maruško?"
"Džuge."
"A to je co? Džuge?" otáčam sa i na ďalšiu z učiteliek.
"Vši...," odpovedá mi.


Tak sa celý deň paranoidne teraz škrabkám na hlave, teším sa, že moja slovná zásoba je zas o niečo širšia a dúfam, že nabudúce ma naučia nejaký výkrik a la "Hudba hraj!".

A najmä si spomínam na moju mamku, ktorá vždy, keď som ako krpec zo škôlky doniesla vši, mi jasne prízvukovala "Nikomu to nehovor!". (škrab)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?