Moje mestá II. - Bergen

Autor: Romana Dériková | 22.10.2012 o 17:28 | Karma článku: 7,81 | Prečítané:  882x

Bergen, mesto, kam sme mali prísť skôr a stráviť tam omnoho menej času než sme sa nakoniec rozhodli. Mesto, ktoré nás svojou atmosférou prinútilo tam ostať a dať mu prednosť pred dlhými dňami nad fjordami, na ktoré sme sa tak veľmi tešili. Mesto, o ktorom rada hovorím, že je silnopocitové.

Áno, silnopocitové. Iné ani nemohlo byť. Boli sme v polovici našej stopovacej cesty po Škandinávii, mali sme za sebou Malmö (SWE), Göteborg (SWE), Lillestrom (NOR) a Oslo. Ale najmä sme za sebou mali tú najkrajšiu cestu, akú som kedy zažila. Cesta z Osla do Bergenu je čarovná. Neopísateľná je vlastne tiež správnou voľbou slova. Stopli sme Izraelčana, ktorý sa vozí po Európe a predáva obrazy. Tiež bol prvýkrát v Nórsku a tak sa konečne stalo, že sa nás nikto nepýtal, či sa nám páči nórska príroda. Bol s nami na rovnakej lodi. S vypleštenými očami a ústami plnými nadšených výkrikov zastavoval každých päť minút, aby sme mohli všetci spolu vybehnúť z auta, roztiahnuť ruky a poskakovať naokolo. Bola to snáď 8 hodinová jazda v absolútnej oťapenosti z tej úžasnosti, čo sa vôkol nás rozprestierala.

A potom sme prišli do Bergenu. Ubytovali nás štyria Poliaci. Ich chladnička sa pre mňa stala synonymom blaženosti. Poznáte také tie večery, keď sa nenápadne, schovávajúc sa pred vlastným svedomím, doplížite k chladničke, otvoríte ju, strašne rýchlo z nej uchmatnete kus klobásy, loknete si z piva a bežíte naspäť k činnej lenivosti? Tak tam, u nich, som sa doplížila k chladničke, vytiahla si pivo a uchmatla kus údeného lososa. Len tak, akoby sa nič nedialo Plná chladnička lososa.

Pretože Bergen, to je mesto rybárov. A tak sme sa aj my vybrali na ryby. S tým Nórom, ktorý má českých rodičov a manželku Slovenku a moja kamarátka ho pozná cez otcovho koňa deda brata alebo tak nejak.
Všetko, čo viem o chytaní rýb, je to, že by som to nemala robiť. Na Slovensku to dopadlo vždy tak, že som skončila topiaca (ležiaca spiaca). A v Nórsku? Na udici mi okrem rias, skál a tresky, ktorá dohromady merala päť centimetrov, takže sa nepočítala, skončilo vlastné rameno.
Ale to okolie! Tá modrá voda, skaliská vôkol, čerstvý vzduch, vôňa morskej vody a smaženej cibule v hotdogoch, ktoré som do seba tlačila. Tá radosť z toho, že sme tam boli, len tak ležali na brehu a tešili sa z krásneho dňa v Bergene. V meste, kde prší alebo sneží takmer každý deň a nám sa tam podarilo byť päť dní bez toho, aby čo i len padla kvapka.

Bergen. Jediné mesto, kde som sa rozplakala, keď som sa pozrela von oknom. Vstala som ráno, zaliala si kávu a pomaly kráčala k oknu. S ledva rozlepenými očami som do notebooku natrieskala Poor Leno, roztiahla žalúzie a začala slziť. Fjord, hory, drevené domčeky, lode, všetko zosobnenie mojich snov o Nórsku. A vlastne ešte viac.
A tak sme chceli vidieť všetko. Odignorovala som zápal močových ciest, ktorý po mne chcel všetko iné, len nie behanie mestom, a vybehli sme do ulíc. Na obedové meníčko, metalový koncert, len tak sa prechádzať hore dole ulicami a očami fotiť všetko, čo nám prišlo pod zrak. Do domu slovensko-česko-nórskej rodinky, kde si hlava rodiny zasadla k piánu a spustila jazzové štandarty, zatiaľ čo ja som sa vrtela v kuchyni a varila večeru. Obehať tie hory, ktoré vidíme z okna. Stratiť sa cestou „domov" a jednoducho iba tak byť a cítiť.

Je to mesto, ktoré sa mi stalo určitou križovatkou. Pri prechode z cestovania skrze spoznávanie ľudí, miest a zábavy k cestovaniu za spoznávaním seba. Pretože po Bergene nasledovali fjordy, nespútaná radosť, ktorá však nemala potrebu kričať a behať. Taká tá radosť, keď som len roztiahla ruky, zdvihla hlavu, zatvorila oči a naširoko sa usmievala. A už v Bergene som vedela, že teraz TO príde. Hoci už cestou do Bergenu na mňa Izraelčan, pomedzi rozhovory o Madonne, Sokratovi či kabale, kričal, že som TO už našla, ja som vedela, že musím ísť ďalej.
A v Bergene to všetko bolo dohromady zmiešané a my sme to cítili. V horách, keď sme sledovali západ slnka, v krčme na schodoch, keď sme usŕkavali z piva, keď som písala prácu do školy a pri tom neustále hypnotizovane pozorovala cez okno svet pod sebou. Pretože tam sme boli šťastné, hádali sme sa, strácali sme sa a potom nachádzali, spoznali sme ľudí, svoje hranice a to, že ich musíme potlačiť a dokonca som tam jedla kus veľryby!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?