Moje mestá I. - Londýn

Autor: Romana Dériková | 17.10.2012 o 18:38 | Karma článku: 9,17 | Prečítané:  1244x

Prišla som na to, že napriek faktu, že som v Londýne strávila dohromady asi polroka svojho života, tak o ňom vlastne neviem vôbec nič. Pichlo ma to v hlave jednoducho. Osobný prehrávač nemám, smartphone tiež nie, sluchátka mám pokazené a tak sa poctivo venujem obyčajnému odpočúvaniu ľudských rozhovorov. A v tých sa objavuje niečo, čo oni vydávajú za Londýn. Spomínajú Big Ben, Westminster, nejaké nákupné ulice, palác, nejaký obchod, do ktorého vraj treba ísť, a ako dlho to kam trvá metrom. Posúvajú si rady, odporúčajú fish and chips a smejú sa na octe. A ja sa samej seba pýtam, či sme naozaj boli v tom istom meste.   Vlastne, aj ja vám môžem niečo o Big Bene povedať. A aj vám poviem. To, že Big Ben vydáva zvuky každú štvrť hodinu, je extrémne rušivé, pokiaľ sa snažíte stanovať pár metrov od neho, na Westminsteri.

Môj Londýn je zvláštny. Aj pre mňa samú. Má dve tváre. Tú, ktorá ma s úsmevom poslala kadeľahšie a zlomila ma na plnej čiare. Keď som mala 18, snažila sa dokázať niečo sebe a okoliu a jediné, čo sa mi podarilo oznámiť svetu, bolo, že som nemožné nemehlo, ktoré sa o seba nevie postarať.
Druhá je krajšia. V podstate má na čele obrovským vytetované SLOBODA a smrdí trochu plesňou v kuchyni.

Minulý rok sme sa s kamarátkou poeticky chytili za ruky, otočili sa chrbtom všetkému, čo nás štvalo, a bez predstavy toho, čo nás čaká, bez vybavenia čohokoľvek, čo i len jednej noci na posteli kdekoľvek, sme sa vybrali stopom do Londýna.

Zrazu sme sa objavili v centre. Bágle na chrbte, stmievalo sa a jediné rozumné riešenie, čo sa ponúkalo, bolo voziť sa po meste nočnými autobusmi hore dole. Sledovať miesta, ktoré som si pamätala spred štyroch rokov, a dúfať, že sa boh tulákov nad nami zmiluje a pošle nám dobrotivú správu, že máme u koho spať. (som couchsurfer a deň pred odjazdom sme poslali zúfalú správu do londýnskej skupiny) Ten deň neposlal. Ale poslal nám inú. Všimli ste si niekedy tú protestnú skupinu na Westminsteri? Zopár stanov, transparenty STOP WAR a ľudia šuchtajúci sa hore dole a pofajčievajúci jednu od druhej. My sme si ju všimli z okna autobusu. A rozhodli sme sa, že ten večer budeme protestovať. Že ten večer si nájdeme svojich prvých kamarátov.
Bezdomovcov bez dokladov identity, ľudí paranoidne sa medzi sebou podozrievajúcich a v skutočnosti iba hľadajúcich lukratívnu lokalitu v centre mesta. Ľudí, ktorých sme mohli ďalšie dni zdraviť na ulici.
Kameramanov, ktorí nás hneď zrána, po otvorení stanu, snímali.
Pacientov v nemocnici, kam sme chodili využívať toaletu.
A hlavne sme v sebe našli kamarátku dôveru, ktorá nás prinútila tie bágle jednoducho nechať pohodené v stane v centre mesta, a ísť si bez záťaže užívať mesto.

O pár dní sme sa vydali couchsurfovať. Ostala som dva mesiace. Dva mesiace sťahovania sa, presúvania z jednej štvrte do druhej, zvykanie si na zlozvyky spŕch, varenie zakaždým v inej kuchyni, rozprávanie v iných jazykoch.

V podstate, keby si ma nejaký kamarát zavolal na výlet do Londýna s tým, aby som mu robila sprievodcu, že veď to tam poznám, tak neviem, čo by som mu ukázala.
Kaviareň, kde neprepália mlieko do cappuccina a ovládajú latté art? Nezvyčajné, na anglické pomery.
Metro stanicu, kde som si ovracala topánky po tom, čo som sa radostne opila z červeného vína, pretože som si našla prácu?
Strechy podnikov, po ktorých sme lozili počas fajčiarskych páuz na jazzových koncertoch?
Dom židovskej rodiny, kde som ostala jeden týždeň a kam je zakázané nosiť mäso?
Dom v Greenwichi, kde ma jeden z obyvateľov každé ráno budil otázkou „Bude ti vadiť, ak si na piáne zahrám Beethovena?"
Ulice, po ktorých sme blúdili spoločne s americkým videoartistom, keď sme sa snažili nájsť cestu z galérie do krčmy na opačnej strane štvrte?
Cesty, na ktorých som šťastne hmkala a pospevovala do helmy, keď ma kamarát vozil na motorke na pivo?

Alebo by som s ním jednoducho nasadla do autobusu a vozila sa z jednej strany Londýna na druhú, sem tam vystúpila a prechádzala sa a fotila a nasávala atmosféru a písala poviedky, tak, ako sme to robili prvé dva týždne.

Pretože v Londýne som palác videla len preto, že som k nemu zablúdila.

Za to je to však mesto, kde sa mi podarilo nemožné. Nemať vlastnú adresu, ale mať prácu, nemať súkromie, ale poznať ohromné množstvo ľudí, ktorí mi ochotne podali pomocnú ruku a najmä stráviť niekoľko týždňov mimo akýchkoľvek konvencií. V galériách, na koncertoch, v uliciach. Minutím všetkých peňazí, ktoré som tam zarobila. Len preto, že už nikdy viac túto šancu mať nebudem.

Milujem svoj Londýn.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?