O laponskej lekcii

Autor: Romana Dériková | 28.5.2012 o 20:55 | Karma článku: 13,38 | Prečítané:  1753x

O tri dni odchádzam z polárneho kruhu. Fínsko má, okrem iného, tú silu, že ma prinútilo spraviť niečo, čo žiadna iná krajina predtým. A to, položiť si otázku: Čo som sa tu naozaj naučila?

Možno je to aj tým, že samotní Fíni túto otázku radi kladú.
Fíni sú veľmi zvláštni ľudia. Ľahko si vás k sebe nepripustia, ale napriek tomu vám už pri prvom stretnutí dokážu porozprávať, čomu sa venujú a prečo sa tomu venujú. Je to niečo, s čím som sa nikde nestretla. Som tu síce na umeleckej škole a pohybujem sa v umeleckých kruhoch, ale predsa aj ich prístup k umeniu je iný. Pokornejší a hĺbavejší.

Keď som prvýkrát dostala otázku: "A čo robíš ty?", prišlo mi prirodzené odpovedať po tom našom: "No študujem. To a to." Keď však za tým nasledovala ďalšia otázka "Ale čomu sa venuješ?" (pretože Fíni nemajú radi zbežný "small talk" a keď sa chcú rozprávať, tak by sa naozaj rozprávali a nielen otvárali ústa a vypúšťali zvuky), tak som sa musela zastaviť. Čomu sa vlastne ja naozaj venujem, okrem všeobecného zabŕdania do všetkého? Čo vlastne z toho, čo robím, môžem odovzdať človeku stojacemu predo mnou, ktorý mi kladie túto otázku?

Fín, keď mu položíte otázku "Čomu sa venuješ posledné dni?", zahmká a pomaly, pokojným hlasom a svojským prízvukom v angličtine (miestami s fínskymi vsuvkami), vám začne objasovať, že pre neho je (napríklad) veľmi dôležitým symbolom rieka, pri ktorej vyrastal a strávil tam detstvo a lesy, kam chodil zbierať čučoriedky. Ukáže vám svoju tvorbu a pokiaľ pobadá, že sa mu podarilo k vám skrze jeho (dajme tomu) maľby alebo fotografie prehovoriť, rozhovorí sa viac.

Fíni sa na svet pozerajú skrze čas, ročné obdobia či tradície a sú zvláštnym spôsobom spätí so svojím pôvodom. Preto otázky "Zmenila si sa nejak za toho pol roka, čo si tu bola? Aký bol pre teba pobyt v Laponsku? Ako by si to porovnala s tým, aká si bola predtým a aká si teraz? Bolo to ťažké pre teba naučiť sa tu na tmu? Ovplyvnilo ťa to nejak?" sú len prirodzeným vyplynutím ich nahliadania na svet. A najmä tieto otázky nie sú obyčajným "zo slušnosti sa spýtam, budem sa hlúpo usmievať, jedným uchom púšťať dnu a druhým von". Fín chce počuť odpoveď, bude sa na vás pozerať, hmmkať takým tým fínskym spôsobom, neskočí vám do reči a bude čakať, čo nové sa od vás dozvie.

Henri Hagman je maliar. Typický Fín z Laponska, ktorý rozpráva potichu, s pauzami, zádumčivým postojom a v každej vete vám odovzdá kúsok zo svojho zmýšľania.

Henri Hagman v ateliéri

Je jedným z umelcov, ktorých ateliér som mala tú česť a možnosť navštíviť, stráviť tam pár chvíľ a vymeniť si pár myšlienok a postrehov. Napriek tomu, že som v Laponsku strávila 5 mesiacov, vždy ma prekvapí jedna vec. "Ja viem, kto som a prečo ním som, teraz mi povedz, kto si ty a čo odovzdávaš svojmu okoliu." Tento podtón sa vznáša okolo takmer každej komunikácie s Fínom a Fín sa k nemu stavia s postojom, ktorý je tak vzdialený slovenskému durdeniu a frflaniu či západniarskemu konkurenčnému niečomu. Pretože Fínovi je v podstate úplne jedno, že ste úplne odlišní, venujete sa niečomu inému a na svet máte diametrálne odlišný pohľad než on. Pokiaľ viete zdieľať, Fín je spokojný.
Tak je to aj s Henrim. Keď sme zmienili Markuho, iného laponského maliara, Henri len typicky fínsky zahmkal a s úsmevom poznamenal, že áno, Marku má odlišný prístup k maľbe ako ja, pretože jeho osobnosť je takáto a takáto a jeho vnímanie takéto a takéto. Bez akéhokoľvek podtónu. Pre Henriho je Marku jednoducho tiež maliar, človek, ktorý niečo robí, ktorý zdieľa a ktorý svojou tvorbou prehovára o niečom. A to je najdôležitejšie.

A tak, keď si tu tak stojím v izbe, kde som žila päť mesiacov, nad kuframi, ktoré musím postupne zaplniť, a so spomienkami, ktoré treba zachovať, si potichu rozprávam (a prerušujem fínskym hmmkaním, na ktoré som sa naučila)

Veru, Romana. Už si veľká slečna. Je na čase prestať sa venovať obľúbenej slovenskej disciplíne zvanej vševeda a konečne sa začať niečomu venovať naplno. Pravidelne. A najmä tak, aby som to mohla zdieľať a odovzdať ďalej.

Laponsko so svojou šialenou tmou, treskúcou zimou a teraz ešte bláznivejším svetlom, ktoré odmieta odísť, ma naučilo najmä to, že sa mám zo všetkého učiť, prijať, spracovať po svojom a zdieľať ďalej. A najmä ma to naučilo tak, že to neznie len ako prázdna vyčítaná fráza z múdrych kníh.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?