Ako sme sa s armádou stretli a potom soba navarili

Autor: Romana Dériková | 9.3.2012 o 17:28 | Karma článku: 11,77 | Prečítané:  1366x

Historky z laponského podsvetia. Rozhodla som sa Laponsko užiť si naplno. Prispela k tomu aj návšteva maminy (a borovička, rum a domáca marhuľa, čo svojej vyprahnutej dcére doniesla) a tým pádom nebojácnosť si za týchto podmienok (tieto podmienky znamenajú "mamka, čo to odšoféruje") požičiať auto a vybrať sa na ďaleký sever. Lebo hoci som už polárnu žiaru videla, prečo si ju neužiť znova? V drevenom zrube uprostred laponskej divočiny, keď okolo vás fučia soby?

Isto viete, že severské krajiny ovplývajú toľkou vierou v ľudí, že vytvárajú komunity, ktoré spravujú zruby v prírode a v národných parkoch, do ktorých sa môžete uchýliť na jednu-dve noci. Užiť si romantiku pri krbe, v lese, pozorovať hviezdy, polárnu žiaru a najmä si vychutnať to absolútne ticho vôkol.

No a samozrejme za to neplatiť.

 

O výlete do podobného zrubu som snívala od momentu, keď sa o nich preriekol jeden zo šoférov v Nórsku. Predpoveď žiary bola viac než priaznivá, nuž sme vybehli do autopožičovne, zásobili sa krásnou novou Toyotou a navigáciou a poď ho na sever!
V poslednej dobe mám však zvláštny pocit. Všetky moje ostatné výlety za polárnou žiarou sa totižto akosi končia všelijako a sú plné zážitkov, ale žiara zas a znova nikde. (oblaky, ja vás tak milujem) Akoby Laponsko chcelo, aby som spoznala aj jeho iné stránky, než tie, za ktorými behám stále dokola. A tak tomu nebolo ani teraz. 
Prácne sme si vyhľadali zrub, ku ktorému to nebudeme mať tak ďaleko peši od zaparkovaného auta (viete, v závejoch snehu ťahať spacáky, jedlo a iné veci, keď nemáte krosnu, pretože ste si ju proste do Fínska nedoviezli, až taká sranda nie je) a tešili sa na cestu.
Nikdy by som neverila, že budem šľapať 7km cestu v snehu a mraze, ťahajúc so sebou celú túto zimnú výbavu, len preto, aby som celú noc hľadela do ohňa a mrzla, pretože krb nie a nie vyhriať zrub. Pretože napriek tomu, že deň bol nádherne jasný a skorá noc ešte jasnejšia, mesiac nám svietil na cestu a preťahoval tiene, pokročilá hodina sa rozhodla staviť na kopy mračien, ktoré nám zakryli výhľad i na mesiac a prinútili nás zaliezť k drevu, pílke, krbu a noci nespatia.

hut Moberginoja
zrub Moberginoja

Ale vždy som bola ochotná veriť tomu, že takáto noc, v mraze presedná pri krbe (drkotajúc zubami napriek faktu, že som bola celá navlečená v lyžiarskej výstroji) vo mne ešte posilní lásku k tomuto kraju, ktorý si z vás a vašich plánov neustále strieľa.

No my sme sa rozhodli nedať sa okabátiť. Povedali sme si "dobre, Sever, teraz možno vyhrávaš, ale my sa nedáme! Sever, ty nám jednoducho musíš dať viac!" A tak sme zašli aspoň na sobiu farmu, keď už sme boli tých 250 km severne od polárneho kruhu a zásobili sa sobím mäsom. A ďalší večer, už v Rovaniemi, sme posledný krát zobrali autíčko na výlet a na pozorovanie žiary.


IMG_1069
mladé sobíky

Rovaniemi je rozlohou najväčšie mesto v Európe. Býva tu síce len niečo cez 50 000 ľudí, ale ťahá sa odhentál až sem a všade výhľad na oblohu kazí mestská žiara. Ak chcete niečo vidieť, musíte ísť za mesto a tam zaliezť do nejakej opustenej uličky, vykrútiť krk a čakať. Tak sme urobili. Náš plus bol  ten, že sme mali auto a keďže vonku mrzlo, mohli sme si zadky vyhrievať vnútri. S hlavou vyvalenou na palubnej doske v prapodivnej polohe, keď sa snažíte dovidieť na oblohu. A tak sedíte, pripravení k výskoku von z auta a jačaniu od radosti "tam je!! mami, tam!!!", polhodinu si ničíte chrbticu, keď tu zrazu vás osvietia obrovské svetlá, niekto vám baterkou svieti do oka a milo zhučí "Terve!"

V skratke, podarilo sa nám zaparkovať v military area, avšak v našej šikovnosti sa nám podarilo vysvetliť, že sme len hlúpi cudzinci, ktorí sa chcú pozerať na auroru. Čo nám ostávalo? Sever znova vyhral, my sme museli naštartovať autíčko, smutne sa pozrieť na oblohu, kde sa znova začali zoskupovať mraky a ísť domov.

Ale my sme sa znova nedali! Taká mamka, tej je v Laponsku ako šafránu, objaví sa tu raz za uhorský rok, musí si ho užiť! "Sever, jednoducho, nie, ty na nás nemáš ani teraz!"
Vydolovali sme sobie mäso z chladničky a pustili sa do varenia. Sever sa nevzpieral, my sme si vychutnali jednu z jeho tradičných tvárí a tak sa teraz s vami môžem podeliť o jednoduchý  recept.

Sob je podobný našej divine, ale ako som po ochutnaní zistila, jeho mäso je prekvapivo mäkké. Nie je žuvavé, ani sa nerozpadá na tanieri. Predbehlo dokonca i moju milovanú hovädzinu! A keďže je podobný našej divine a nič lepšieho a severskejšieho ako brusinky nezoženiete, viete si už asi predstaviť, ako recept vyzeral.

Mali sme polkila zadného, k tomu cibuľu, cesnak, červené víno a brusinky.

Mäso nakrájame na kocky, cibuľu pokrájame dojímavo nadrobno a cesnak na voňavé kolieska. Všetko to orestujeme poriadne na panvici.

IMG_1168
IMG_1175

Po orestovaní premiestnime do hlbšieho hrnca (alebo za mojich študentských podmienok do malého kastróla), podlejeme vínom a necháme dusiť. Ku koncu pridáme brusinky.

IMG_1178
IMG_1182

Na záver podávame s opekanými zemiakmi (moje študentské podmienky mi zabezpečujú mierne blbý plech, na ktorom zemiaky schválne prihoria, ale stále chutia výborne) a červeným vínom, pokiaľ nám nejaké ostalo. Pretože aj keď nie všetko ide do varenia, ale neodpíjať si počas variaceho procesu by jednoducho bol hriech :)

IMG_1189

 

A tak si teda Sever pohovel v našich spokojných žalúdkoch. Žiaru sme síce nevideli, ale predpokladám, že soba tak skoro variť tiež nebudem. Tam máš, Sever!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?