Twenty days to go

Autor: Romana Dériková | 22.9.2011 o 0:04 | Karma článku: 5,16 | Prečítané:  622x

Písal sa rok 2007. Vonku bol mráz, všade voňalo varené víno a skalické trdelníky a ja som sa prvýkrát prechádzala sama mestom, ktoré milujem. Vtedy som to ešte nevedela. Vtedy som nevedela, že sa tak rýchlo aklimatizujem a budem sa pokladať za domácu viac než kdekoľvek inde. Pretože vtedy som ešte nevedela, aká je tu dobrá káva a vôňa irónie a nonstop podnikov s opitými hercami a pianistami.

Pri stole sme sedeli piati. Ten Belgičan, ktorý pri každom náznaku smiechu zmenil hlas na barytón prefajčeného bluesového speváka, ten Dán, ktorý sa stále nenaučil na väčšie množstvo absinthu a vždy po šiestom panáku nám uteká z podniku v klobúku, ktorý mu stále kradnem, aj keď mám väčšiu hlavu ako on, Viktor so svojimi nekonečnými príbehmi a nonšalantnosťou umelca-notorika, ktorý má rád veľké i malé myšlienky, Martina s britským prízvukom, najkrajšie dievča na svete s najväčšími komplexami a sarkazmom presahujúcim všetko známe a ja. A pri bare sedel on, ten môj najobľúbenejší divadelný herec, s veľkým orlím nosom a mastnými vlasmi, ktoré mu padali do očí. S charizmou prevyšujúcou aj Matin sarkazmus. 

Na čiernom stole, hneď pri tom, čo bol pri výstave obrazov jazykov ("kunda! to je úplná kunda!") sa váľal fernet a marhuľovica a mne začalo mykať chodidlami vo veľkej túžbe sa zoznamovať. Len tak oslovovať ľudí naokolo. A tak som vybehla k baru, aby som stála pri Ňom.

"Copak?" (On má tak hlboký hlas!)
(pozerám sa na čašníka a tvárim sa zaneprázdnene hypnotizovaním)
"Doplnit panáčka, že jo?"
"Dvojitú meruňku, prosím."
S úsmevom sa otočím k Orliemu nosu a zaberieme sa do rozhovoru.




(ach tie koncerty. tie známosti, cez ktoré sa tam dostávame zadarmo. aj do divadla.)

Stále je rok 2007. Som neskúsená stredoškoláčka, s pokazeným sebavedomím, neschopnosťou sa socializovať, s posranými vzťahmi všade naokolo a stále labilnou psychikou. Blúdim pomedzi stánky na námestí a cítim sa zrazu tak slobodne. Však Náměstí svobody. 
Kúsok predo mnou sa črtá nápis Literárna kavárna. Žlté steny, ľudia s knihami, vôňa kávy a škorice, ktorú tak nemám rada na cappucine. Viem, že som mala latté a záchod som takmer upchala. A potom som musela bežať na autobus.

"Zajtra o druhej! Musíme urobiť cesto, aby odstálo, potom ísť kúpiť víno a potom to všetko odnesieme k Banánovi."
V maili primitívny recept na palacinky, nákup v lacnej samoobsluhe, rýchle odbehnutie do Lacinky, obchodu s jedlom po záruke, či tam nie je niečo vhodné a použiteľné, sme predsa študenti. 
Rozhovory o aktuálnych výstavách, koncertoch, novinkách na hudobnej scéne, ústa mastné od palaciniek a šľahačka až na obočí. Prefajčené hlasy, marihuanový čaj na stole a snaha hrať activities. 
Socializácia so spolužiakmi, dovtedy tak neznámym pojmom.


Rada sa tu prechádzam po uliciach. Sledujem vysoké okná, veľké balkóny, tam práve na tom jednom sedí muž, má vyložené nohy a popíja víno.
Tiež sme mali veľký balkón, sedávala na ňom moja mačka a sledovala muchy. My sme tam mali vynesené stoličky, popíjali sme moravské víno, čítala som Watchmenov a hrala nám do toho Pomáda. Výhľad na krásny dvor, zanesený drevom a trieskami, obrovskými košatými stromami a burinou. Vysoké stropy, jahody na stole a ja som sa učila meniť tie staré poistky. 

Ľudia, pred ktorými sa neskryjete. Štamgasti z podnikov, do ktorých chodíte. Tie také pohľady "ha, teba poznám sedávame spolu na záhradke v Podo" na ulici, so skrytým úsmevom. Všetkých tu poznám a všetkých nepoznám. 

Povrchné známosti a hlboké priateľstvá.

Prehodený biorytmus a nedostatky spánku.

Za to môžu tie opilecké o druhej ráno, keď sa zrazu rozhodnete rozoberať vlastné vnútro.

"Víš, já jsem takovej liftvér."
"Prosím? Liftvér?"
"To víš, máš hárdver, softvér a von je liftvér, ne?"
-ráno-
"Víťo, vieš o tom, že si včera o sebe prehlásil, že si liftvér?"
"Jo? A jak se to píše?"


Zabúdania na známosti. Na vlastné vety, myšlienky a zamotania sa.
Prechádzky po sadoch, váľanie sa v parkoch, vykupovanie antikvariátov a návštevy všetkého kultúrneho, keď máme peniaze. A keď nemáme, tak ideme aspoň na vernisáž.

Tri roky života tu. Štyri byty, tri školy, dve práce. Nespočetne veľa zážitkov a kamarátov. 

A hlavne zdvihnutie sebavedomia a naučenia sa znova socializovať.

A teraz odchádzam. Asi na rok. Už o 20 dní. Z toho 15 budem v práci.

Žiadne fusakle v sandáloch, absencia deodorantu a častý výskyt pivných potov. Vinné sklepy, ty vole, ty vole, ty vole, voe, pyczo, voe, škopek, šalina, prýgl, prágl a poskakovanie štamgastov, ktorí sa tešia na to svoje pivo.

Táto veľká dedina s malým centrom veľkomesta, kde pozná každý každého a nikomu sa tu neskryjete.

Ach Brno, ja Ťa tak milujem.
Budeš tu sedieť, fajčiť a piť, keď sa vrátim? S veľkými nosmi a rečami o Masarykovi?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?