Rady pre stopárov-cestovateľov (4)

Autor: Romana Dériková | 24.4.2011 o 15:36 | Karma článku: 5,87 | Prečítané:  645x

Stratili ste sa? A? Teraz budem písať o stopovaní trošku inak. Nebude to o ničom extra mega nebezpečnom, dokonca to nebude žiaden tutoriál suchopárny. Avšak bude to nejaká tá rada od totálne zmäteného človeka, ktorý nemá žiaden orientačný zmysel, či skôr by sa dalo povedať, že disponuje orientačným nezmyslom (a ako som posledne zistila, tak ani moje vnímanie času nie je úplne v poriadku), odmieta používať mobil tým správnym spôsobom (a teda si ho buď nevezmem alebo ho mám vybitý alebo zabudnem na aktiváciu roamingu a tak) a tak celkovo sa rád stráca. Nemusí to byť len o strácaní sa na ceste, môže to byť aj stratenie sa v cudzom meste. Takže ak zrovna pre stopovanie nadchnutí nie ste, ale cestovanie vás láka, tak možno tu je konečne aj niečo málo zaujímavého a prínosného aj pre vás!

Zhrniem to hneď na začiatku. Stratila som sa v Stockholme, v Bergene, za Parížom, v Londýne, v Eindhovene a tým, že sa dokážem stratiť aj v meste, v ktorom bývam, sa asi radšej chváliť nejdem. Inde som sa nestratila len vďaka tomu, že tam bol niekto, kto ma dokázal navigovať.

Avšak otázkou stále ostáva. Čo robiť: keď sa stratíte? 
Odpoveď je viac než jednoduchá. 
Užite si to!

Možno si poviete, že "hahá! veď nie som debil, vezmem mapu a nie je možné, aby som sa na ceste stratil!". Ja vám na to poviem, že "hahá! keď si vezmete nejakú mapu celého Francúzska a zamotáte sa niekde v mini pidi dedinách či okrajových častiach Paríža a ani len netušíte po ktorých mini pidi cestách sa dostanete na výpadovku, tak vám žiadna mapa nepomôže."

Blížime sa k časti -rmn zmätene vystupuje z parížskeho RER, v hlave má veľkú dôveru vo svojho kamaráta spolucestovateľa a jeho orientačný zmysel a po vete "pojď Romanko, vemem to vpravo," sa poslušne otočí doľava-. Našťastie je toto časť cesty, kde sme nezablúdili kvôli mne a ja sa vďaka tomu cítim super. Je to časť cesty, na ktorej sme zistili, že nepoznáme jediný názov, mapa nám nepomôže ani za fň a že vlastne tak nejak sme úplne zmätení. Tak čo sme mali robiť? Proste sme začali kráčať. 

Obrovské a ťažké bágle na chrbte, stan, spacáky, posledné zásoby vody a ide sa. Jedna dedina. Druhá dedina. Tretia dedina. Jedna slepá ulica. Ďalšia slepá ulica. Začína sa stmievať. Postavíme si stan niekde medzi stromami (rmn nestavala, rmn bola unavená a dirigovala s vajglom v hube a domácim kalvadosom v ruke) a na ďalší deň to skúšame znova. Jedna dedina. Ďalšia dedina.

5780_101728617607_781797607_2003697_920284_n.jpg
OSLÍKY!!!!

Nakoniec sme začali zmätene krúžiť na kruhovom objazde, až konečne prešlo auto naokolo, ktoré sme hneď stopli a milá teta s detiskami vzadu bola okamžite ochotná nám pomôcť. A my sme sa vytešovali z toho, že sme videli celkom pekný francúzsky vidiek, koníky, oslíky a nečakane sme si predĺžili cestu.

Čo vám chcem povedať, je totižto to, že začať stresovať a panikáriť a hysterčiť skutočne nemá zmysel. Nie ste nikde v hlbokom lese, kde nie je civilizácia a nemá vám kto pomôcť. A máte predsa hubu, no nie? Tak sa tešte z nečakaných zážitkov!

V meste je to už trochu iná situácia. Som militantný presadzovateľ objavovania mesta skrze stratenie sa! Žiadne behanie po pamiatkach či sledovanie plániku mesta z turistinfa. Jednoducho sa vedome a tešivo stratiť. (Mojich kamarátov, čo ma sprevádzali po Budapešti, som nútila, aby sme sa stratili, lebo inak nebudem mať z toho mesta takú radosť, akú by som chcela. Posledný deň sa im to fakt podarilo, čo je úspech, keďže tam obidvaja žijú. Túžba stratiť sa je zaručene nákazlivá! :) )

Najkrajšie stratenie sa mi podarilo v Stockholme. Bez telefónu, bez znalosti mena slečny, u ktorej sme bývali, bez jedinej švédskej koruny, vybavená jedine svojím orientačným nezmyslom, som sa proste stratila. Kráčala som s kamarátkami po meste a zrazu som zabočila, zabočila a ešte raz zabočila a už som nevedela, kde sú ony a už vôbec som nevedela, kde som ja. Hurá!

Ako inak by som sa dostala na koncert jazzového bigbandu v parku? Či na švédsku svadbu? Dostať sa do takých uličiek a štvrtí, kade ledva kráčali domáci a nieto turisti? Päť hodín vytrvalého a nadšeného blúdenia mestom.

Pokiaľ nie ste až takým debilom a zapamätáte si minimálne to, že do centra sa asi dostanete podľa šípiek ukazujúce cestu a viete, že metrom sa dá jazdiť načierno, tak máte vyhraté. A o to viac, pokiaľ si pamätáte zástavku, kde máte vystúpiť (bola som naozaj legálne stratená, keď som vedela, kde mám vystúpiť z metra?). Alebo proste stačí mať hubu a pýtať sa.
(potom ma čakalo ešte dvojhodinové blúdenie po komplexe intrákov, pretože som netušila, kde to vlastne spím, až kým som náhodne nenarazila na onú slečnu, u ktorej sme spali. Týmto sa chcem ešte raz poďakovať Mone, milej Somálčanke, s ktorou som sa počas blúdenia po intrákoch zoznámila a ona so mnou ochotne blúdila tiež)


Hor sa do strácania!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?